Vyše dvoch rokov trvala na Slovensku metalová „ničota“, počas ktorej sem nezavítala ani jedna zahraničná kapela. Keď už k tomu došlo, dovalili sa hneď Iron Maiden, a nie ako jednorazová akcia, ale ako predvoj, ktorý otvoril cestu pravidelnejším koncertom tohto kalibru u nás. Keď sa v inkriminovaný deň asi o pol siedmej večer otvorili brány blaváckeho zimáku, trvalo to nejakú chvíľu, kým som sa dostal cez neuveriteľnú tlačenicu dnu, aby som zistil, že som just na hornej ploche na sedenie, hoci som si kúpil lístok dole na státie. Osobne mi to až tak nevadilo, problém bol ale v tom, že sa to isté stalo aj ľuďom, ktorí vyslovene chceli ísť šantiť dole na pľac. V tejto hale sa totiž vo vnútri nedá prejsť z jednej plochy na druhú! Mnohí fanúšikovia to vyriešili tak, že výškový rozdiel cca 2,5 metra, ktorý ich delil od vytúženej plochy, preklenuli skákaním (čo bol pekný chaos, pretože pod nimi neustále chodili ľudia). O dobrom organizačnom zabezpečení nemôže byť teda ani reč. Našťastie si to odniesli iba postŕhané lišty s vedením a sebavedomie tých pár usporiadateľov, ktorí sa tomu pokúšali s úplne nulovým výsledkom zabrániť. Záver pre fanúšikov? Kúpte si vždy ten najlacnejší lístok, dnu sa určite dostanete kde chcete... Pred pol ôsmou sa v hale konečne zhaslo a na pódiu sa pustila do svojich nástrojov rožňavská skupina SEXIT. Ich hudba mi pripomínala niečo medzi starším Pokolgépom či Ossianom a našimi melody rockermi ala Metalinda alebo Money Fucktor. Zostavu tejto kapely žiaľ nepoznám, ale najviac na seba upozornil gitarista so svojou výbornou hrou. Publikum ich bralo viac-menej vlažne, keď však zahrali jednu maďarskú ľudovku (myslím, že to bol čardáš), hala zaburácala nadšením. Časť repertoáru si odspievali sexiťáci sami, so zvyškom im pomohol anglicky spievajúci cudzinec. Materiál, ktorý hrali, pochádzal z ich debutu „Ostrov“ (vydal Opus), takže kto má záujem, nech sa mu páči... Po polhodine sa chlapci porúčali a zvukári nám do bední pustili soundgardeňáčky „Badmotorfinger“. O tom, že prestávka nebola (ako vždy) krátka, svedčí aj to, že z neho stihli zahrať celých 8 piesní (a nie sú to práve najkratšie songy). Divákmi medzitým nepravidelne lomcovali ošiale a čoraz častejšie a s väčšou výdržou znelo „Iron, Iron!!!“ O pol deviatej je konečne zase tma, hala je v agónii, kto nereve je somár a po pár sekundách dešifrujem úvodnú pieseň „Be Quick Or Be Dead“. Bicie Nicka McBraina sa ligotajú ako diamant, gitaristi Janick Gers a Dave Murray pobehujú ako keby im sexiťáci v zákulisí ponúkli štipľavú papriku, bass gitarista Steve Harris zaujal svoju známu pózu s nohou na odposluchu. Na rozdiel od nich sa spevák Bruce Dickinson zatiaľ šetrí. Po tejto piesni sa objaví na zadnej stene pódia motív z platne „The Number Of The Beast“, aby počas titulnej skladby tejto LP na nás Ironi vybalili kompletne aj svoju perfektnú svetelnú show (lepšiu som v halách ešte nevidel). Pričom sa už aj zvuk trošku zlepšuje a hoci to občas pískne, je vcelku počúvateľný. Nasleduje blok piesní z prvej platne a pomaly sa dostáva do varu aj Bruce. Zatiaľ čo spočiatku sa po odspievaní svojich partov strácal vzadu za pódiom, postupne zostáva na scéne čoraz dlhšie, až sa zrazu začne šplhať na svetelnú rampu. Postupuje až úplne nahor, chvíľku tam zotrvá, ale potom sa predsa len vráti dolu. Diváci prijímajú rovnako nadšene všetky piesne a ako jedna z ďalších peciek nasleduje „From Here To Eternity“, pri ktorej Bruce už v ošiali predvádza svoje „gymnastické cviky“. Počas piesne „Bring Your Daughter To The Slaughter“ s úspechom vyhecuje publikum k spolupráci, za čo sa nám potom Ironi odvďačili prvotriednou hitovkou „Wasted Years“. V ďalšom bloku prevládajú už piesne z poslednej LP „Fear Of The Dark“ a ja sa kacírsky priznám, že sa mi začalo zívať. Ešteže sa na pódiu objavil asi trojmetrový Eddie (ináč manipulátor znútra ovládaný človekom), ktorý si to prešiel z jedného kraja na druhý a späť, za čo si vyslúžil potlesk. Osobne ma skôr potešili staršie kúsky, hlavne „Heaven Can Wait“ a „Run To The Hills“. Ako druhá pódiová atrakcia sa objavila za zadnou reproduktorovou stenou nadrozmerná nafúknutá Eddieho hlava s dvomi obrovskými rukami, oči sa jej krvavo začervenali, a tým sa Ironi s nami po 90-tich minútach rozlúčili. Publikum sa samozrejme nemalo k odchodu, poriadne hlasno volalo po prídavku, ale Angličania si dávali na čas. Až po asi 10-tich minútach neustáleho hulákania sa vrátili a prídavky načali s „Hallowed By The Name“. Ak ma pamäť neklame, nasledoval „The Trooper“ a so „Sanctuary“ sa Iron Maiden s nami rozlúčili už definitívne. Darmo za mnou ktosi vyrevúval „Can I Play With Madness“, chlapci sa už nevrátili a ľudia sa začali rozchádzať. Myslím si, že drvivá väčšina z asi 9000 divákov odchádzala spokojná, aj keď skupina nemohla vybaliť svoju úplnú aparatúru (pódium vraj bolo primalé). Možno n